"Člověk má v hlavě vždycky lepší knihu, než jakou potom dokáže napsat na papír."
Michael Cunningham
*Pripravujem: vydanie knihy (*o*) *

Clefaery

2. března 2017 v 22:29 | LM |  Téma týždňa
Clefaery

Posledné slnečné lúče spočinuli na tvári elfskej princeznej Clefaery, ktorá so záujmom sledovala muža v jarnej záhrade. Bol to elf, ako inak, do tejto časti lesa nebolo ľuďom dovolené vkročiť a ostatné bytosti sa jej vyhýbali úctivým oblúkom. Výnimočný bol len tým, že prinútil jej otca k úsmevu. Od kedy si spomína, len zriedka niečo zaviedlo jeho myšlienky od panovníckej zodpovednosti, no tento mladý muž mu na perách vykúzlil očarujúci úsmev už po niekoľkých vetách. Hoci by veľmi chcela, nezačula nič z ich rozhovoru, mohla sa len prizerať zo svojho miesta v tomto dome a to sa jej práve v dnešný pred večer zdalo byť neobyčajne nelichotivé.

Clefaery sa odvrátila a zadívala na svoj vlastný odraz v zrkadle. Biele šaty zvýrazňovali jej jemnosť, mladosť a nevinnosť. Zlaté retiazky vo vlasoch podtrhli medový odtieň jej dlhých vlasov. Dnes večer musí byť krásna, lebo dcéra panovníka sa po dovŕšení dospelosti zasnúbi s mužom, ktorého jej otec vyberie.
Za posledné mesiace sa v lesnom paláci objavilo hneď niekoľko vysoko postavených elfov, ktorí žiadali o ruku mladej princeznej, no nikto ju nezaujal natoľko, aby sa za neho otcovi prihovorila. Zúfala si teda, lebo dnes o polnoci by sa malo rozhodnúť o tom, kto bude jej manželom a budúcim kráľom.
Clefaery vždy vedela, že to bude takto a bola vychovaná tak, aby prijala, že za ňu rozhodujú iní. I napriek tomu sa jej potili dlane, srdce jej divoko búšilo a kolená sa jej podlamovali, nebola si istá, či bez pádu bude schopná zaujať svoje miesto po otcovom, kráľovom, boku. Mala chuť vyžalovať sa niekomu so svojou obavou, no v paláci nebol nik, komu by sa mohla zveriť. Matka jej zomrela krátko po dovŕšení jej trinástich rokov a vzhľadom na prísnu izoláciu v akej bola až do dnešného dňa zadržiavaná, nebola schopná nadviazať žiaden hlbší vzťah, ktorý by čo i len vzdialene pripomínal priateľstvo.


Ozvalo sa tiché, no dôrazné zaklopanie a Clefaery poskočila. "Vstúpte." Ozvala sa o niečo pokojnejšie. Snažila sa vyzerať hrdo a dôstojne, presne tak, ako sa na princeznú patrí.
Dvere sa v tichosti otvorili a dnu vstúpila mladá elfka v slávnostnej róbe. Uklonila sa a jej pohľad sledoval kamennú líniu na podlahe. "Vaša výsosť, je čas." Clefaery nemala silu na viac než prikývnutie. Mladá elfka to vzala na vedomie ako znamenie, že princezná je pripravená a opustila jej komnatu.

Chvíľu trvalo, než sa ju rozhodla nasledovať, no nakoniec urobila váhavý krok do budúcnosti, ktorú si pre ňu dnešok pripravil. Ešte skôr ako dnes večer uľahne na svoj levanduľou napustený vankúš, stane sa dedičkou svojho otca, budúcou panovníčkou svojho ľudu a snúbenicou neznámeho elfského muža. Drobné ruky zaťala v päsť a hľadala v sebe tú kráľovskú sebadôveru, ktorou ju kŕmili hádam od narodenia.
Točité schodisko na ceste z komnát do plesového sálu jej poskytlo dostatok času k tomu, aby sa jej krok stal istejším, dych pokojnejším a ruky menej trasľavými. Opäť našla pôdu pod nohami a pozlátenými dvojkrídlovými dverami posiatymi kvetmi vplávala do miestnosti plnej elfov v tých najlepších róbach.
Miestnosť utíchla a elfovia sa rozostúpili tak, aby ich princezná mohla prejsť bezpečne až k svojmu miestu. Všimla si, ako ju otec pozoruje spolu s ostatnými. Myslela len na to, aby sa nepotkla a skôr ako si to uvedomila stála pred otcom a ten k nej naťahoval svoju ruku. Chytila sa jej s vrelou vďakou a s jeho pomocou vystúpila po tých pár schodoch, ktoré ju delili od jej čestného miesta po otcovom boku. Keď sa obaja usadili, sála znovu ožila vravou a jemnými tónmi hudby. Znela ako vtáčí spev a upokojovala ju. To platilo aspoň do momentu, než si páni v miestnosti začali robiť nárok na jej pozornosť. Dívali sa na ňu veľavravnými pohľadmi, konverzovali s ňou a zaznamenala pár pokusov o ľahký flirt, ktorý by nemala považovať za nevhodný, no i tak jej bolo nepríjemné prijímať komplimenty, v ktorých sa nespoznávala.

Čím dlhšie sa pohybovala sálou, tým väčšmi mala pocit, že sa stráca. Všetci tí elfovia videli len to, čo chceli vidieť. Princeznú, budúcu kráľovnú, potencionálnu manželku, ale nikto nemal odvahu nazrieť pod jej meno a titul. Povrchné a podliezavé komplimenty, slizké a vypočítavé úsmevy, každý sa snažil udržať svoje miesto v spoločnosti, či si ho vylepšiť, robilo sa jej z toho zle od žalúdku a práve vo chvíli keď sa chcela vymaniť zo skupinky pochlebovačov ho uvidela.
Tmavovlasý elf s vlasmi stiahnutými do chvosta sa s úsmevom prizeral jej trápeniu. Neexistoval dôvod, pre ktorý by sa jej to malo dotknúť, ale stalo sa. Ohrnula drobný nos a otočila sa mu chrbtom. Nedokázala však potlačiť svoj záujem o jeho maličkosť. Muž, ktorému sa podarilo zmazať z tváre jej otca ten večne prítomný vážny výraz musí byť predsa niečím zvláštny.

Slnko už dávno sklonilo svoju tvár k zemi a oblohu zasypali trblietavé hviezdy keď ho znova zazrela. Tancoval s elfkou stredného veku, ktorá si náramne užívala spoločnosť svojho mladého tanečného partnera. Snažila sa vrhať naň zvodné úsmevy a mihalnicami ho ovievala ako vejárom. Ten výjav bol neuveriteľne zábavný. Vďaka nemu si uvedomila, ako to muselo vyzerať, keď sa jej snažili muži všemožne zapáčiť. Musela uznať, že sa jednalo o zábavné predstavenie a pri pohľade na jeho čoraz zmučenejší výraz sa rozhodla zľutovať sa nad ním a vyrazila na parket. Tanečné páry sa pristavovali keď okolo nich prechádzala a jeden za druhým sa jej klaňali, až dorazila k zamýšľanej dvojici. Zastavila vedľa nich a pár sa rozdelil, aby jej vzdali úctu.
"Dovolíte?" V Clefaerynom jemnom tóne zaznel náznak panovačnosti. Aj keby žena chcela, nemohla neuposlúchnuť a musela jej uvoľniť svoje miesto. S úklonov sa teda porúčala do davu a tváre jej horeli červeňou, zatiaľ čo ona sa postavila zoči voči svojmu partnerovi.
Hudba sa rozoznela a ich telá splynuli s jej tónmi. Mlčky tancovali dlhší čas a hoci cítila, ako pozorne si ju muž obzerá, nebolo jej to až také nepríjemné, ako by sa bola nazdávala. Po prvý raz za tento večer sa cítila pokojná a uvoľnená. Z nejakého dôvodu sa jej zdalo, že práve teraz je pre spoločnosť v miestnosti nedosiahnuteľná a to vedomie ju napĺňalo spokojnosťou.
"Ďakujem." Jeho hlas bol o niečo hrubší ako si predstavovala, ale i napriek tomu melodický. Pozrela mu do očí a nečakane si uvedomila, že sa na ňu usmieva. Nebol to však úsmev na aký bola zvyknutá. Bol prirodzene hravý a úprimný. "Za málo." Opätovala mu úsmev a pokračovali v tanci až kým sa pieseň neskončila. Vo chvíli keď sa od seba odlúčili, bublina pokoja praskla a ona bola opäť vtiahnutá do víru povrchnej spoločnosti.

Blížila sa polnoc a muži v jej blízkosti boli čoraz dotieravejší a otravnejší. Víno, ktoré tieklo potokom im dodávalo na odvahe a ich reči sa stávali až nepríjemne trúfalými. Clefaery mala čo robiť aby schladila zopár horúcich hláv a s gráciou sebe vlastnou sa vymanila z pripitej spoločnosti.
"Obávam sa, že tam nebudete v bezpečí výsosť." Oslovil ju melodickým hlasom usmievavý elf, ktorý si všimol, ako sa zakráda k lodžii.
"Obávam sa, že v túto chvíľu neexistuje miesto, kde by som bola." Odpovedala mu a pristúpila o pár krokov bližšie. Jeho úsmev sa rozšíril a strhol ju so sebou, tiež sa pousmiala, hoci skôr zúfalo, ako veselo.
"Smiem sa spýtať, prečo si vaše veličenstvo neužíva spoločnosť, ktorá sa zhromaždila na jej počesť?" Všimol si, prebleslo jej mysľou.
"A smiem sa vás opýtať ja, prečo sa tak zúfalo skrývate pred dámou, ktorá nás v túto chvíľu prepaľuje pohľadom?" Kontrovala mu.
"Máte bod výsosť." Odpil si z vína a znova sa rozosmial.
"Dnes som vás videla v jarnej záhrade." Reagoval zdvihnutým obočím a vyčkával. "Je to dlho, čo sa môj otec usmieval. Od matkinej smrti..." Clefaery zmĺkla a vynadala si za to čo povedala.
"Vaša matka bola veľmi milá dáma výsosť." Zaskočilo ju to.
"Poznali ste ju?" Elf sa decentne pousmial a odrazu vyzeral ako chlapec, ktorý spomína na niečo veľmi príjemné.
"Bola to rodinná priateľka. Asi si na to nebudete pamätať, no keď ste boli ešte dieťa, tak ste u nás trávili veľa času a musel som vás strážiť." Clefaery sa začervenala a odvrátila. On sa rozosmial, jej reakcia bola tým najlepším v čo mohol dúfať.
"Nespomínam si." Dostala zo seba nakoniec. "No ak sú naše rodiny spriaznené, potom by ste mi mohli prezradiť aspoň svoje meno." V očakávaní mu hľadela priamo do očí, no iskra v nich jej prezradila to, čo jeho slová potvrdili.
"Ešte nie vaša výsosť. Počkajte do polnoci a som si istí, že sa ho dozviete." Lišiacky sa usmial. Odložil pohár s nedopitým vínom a vmiesil sa do davu. Clefaery sa zmätene obzerala, no už ho nezazrela.

O polnoci sa Clefaery postavila vedľa svojho otca a čakala. Elfovia sa zhromaždili, aby vypočuli svojho kráľa. Hovoril o vernosti, oddanosti, sile nášho malého, no bohatého národa jeho budúcnosti a dôležitosti súžitia s prírodou. Všetky tieto slová viedli k nevyhnutnému. Chvíľa sa naťahovala a slová plynuli. Všetci, vrátane mňa, tŕpli v očakávaní, kto sa stane mojim kráľom a budúcim manželom. Ešte skôr, ako sa dnes moja hlava dotkne vankúša, sa všetko zmení.

"A teraz, bez ďalšieho otáľania, by som vám chcel predstaviť svojho zaťa, snúbenca svojej milovanej dcéry a budúceho elfského kráľa." Kráľove ruky, akoby objímali celú miestnosť keď vyslovil meno jej nastávajúceho. "Restalon Ithlin!" V dave to zašumelo. Muži i ženy sa obzerali a hľadali majiteľa toho mena. Clefaery pátrala pohľadom po mužovi, ktorého jej otec vybral, no nikto sa k nim nepohol, nikto nevykročil v ústrety svojej budúcej manželke.
Princezná, nervózna a zaujatá hľadaním si neuvedomila prítomnosť muža, ktorý sa vedľa nej zjavil. Keď prehovoril poskočila. "Hľadáte niekoho vaša výsosť?" Na čele sa jej objavila vráska.
"Svojho nastávajúceho pane." Elf sa očarujúco usmial a ona takmer omdlela. "Vy?"
"Teší ma vaše veličenstvo. Moje meno je Restalon Ithlin a dovolím si podotknúť, že svojho nastávajúceho ste už dávno našli." Usmieval sa a i ona sa usmiala. Zmocnila sa jej spokojnosť a otcovi venovala vďačný pohľad, ktorý jej s nepatrným úsmevom opätoval.

V posteli ju uvítala vôňa levandule. Objala ju a upokojila podráždené nervy: Dnes, ešte skôr ako uľahnem do postele sa všetko zmení. Budem dedičkou svojho otca, budúcou kráľovnou elfského národa a onedlho i manželkou Restalona Ithlina. Zabudnutého priateľa, ktorého som našla, zatiaľ čo sme plánovali stráviť vo zväzku manželskom zbytok našich životov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Siginitou Siginitou | Web | 4. března 2017 v 19:39 | Reagovat

Moc, moc krásné :)
Četla jsem to jedním dechem, naprosto jsem se do toho začetla.

2 LM LM | E-mail | Web | 4. března 2017 v 20:56 | Reagovat

[1]: Veľmi pekne ti ďakujem :)
Vážim si, že si to prečítala celé, lebo si uvedomujem, že je to trocha dlhšie. Ešte raz vďaka :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama